Ako potkany pomáhajú inovovať

Už je to niekoľko týždňov odkedy sme v severských končinách odštartovali ďalší akademický rok. S mojou účasťou je to tretí rok v poradí a rozhodne práve preto sme tentokrát začali výnimočne, štúdiom troch rôznych kurzov súčasne. Ich záber je tiež nezvyčajne široký a preto sú moje aktivity a myšlienky v posledných dňoch nielen dosť pestré, ale často aj pomerne bizarné.

Skôr, ako som sa dozvedel čokoľvek konkrétne o projekte, ktorému sa chystáme venovať asi päť mesiacov našich životov, som sa stal jeho manažérom. V tej dobe som vedel v podstate len to, že cieľom snaženia je vytvoriť prototyp inteligentného domu. Dnes, o niekoľko týždňov neskôr, o ňom viem približne to isté, ale aspoň už nečakám, že sa to zmení. Medzičasom bolo objasnené, že cieľom je, aby sme boli zmätení. Treba uznať, prvý cieľ sme splnili veľmi hravo. Odvtedy považujem za jednu z manažérskych úloh zahnať zmätok do úzadia a rozhýbať tím, pokiaľ je mi známe, momentálne pozostávajúci z trinástich členov. Hovorím: „pokiaľ je mi známe“, pretože už nás bolo 15, 13, 11, 12 a potom znova 13 aj keď je pravda, že jedného člena ešte nikto z nás nevidel, takže v podstate je to momentálne 12 členov a jeden neznámy chlapík z e-mailu.

 

Okrem zmätenia, začiatok projektu sprevádza aj nedostatok nadšenia v podstate všetkých zainteresovaných. U približne 90% ľudí ide však o bežný stav a akékoľvek známky nadšenia prejavené touto skupinou by boli priam šokujúce. Zvyšok tímu bojuje skôr s konceptom inteligentného domu ako takým, čomu nepomáha ani to, že tento projekt sa na škole opakuje už piaty rok po sebe a že ide iba o malý drevený domček, do ktorého sa nevmestia ani plyšové hračky a väčšina zariadení, ktorými dom akože disponuje, je rovnako reálna, ako vôľa tých hračiek nasťahovať sa doňho.

 

Zatiaľ najzaujímavejšou časťou manažérskej činnosti sú situácie, ktorých som sa nikdy nechcel dožiť. Ocitol som sa totiž na druhej strane vo chvíli, keď niekto kladie otázky typu: „Má niekto nejaké otázky?“, alebo „Rozumiete tomu, čo sme teraz prebrali?“. Tiež zo zásady volím mlčanlivý prístup, keď som na tej správnej strane, takže presne viem, čo prebieha hlavami ľudí, ktorým dávam tieto otázky, ale aj tak sa z nich vždy snažím vymámiť odpoveď. A musím konštatovať, že zatiaľ pomerne úspešne. Podobne úspešne sa tiež tvárim, že neviem ako sa veci majú, keď sa pýtam, čo kto doteraz urobil a všetky odpovede znejú, „Zajtra to určite bude.“

 

Prejdime ale konečne k tým potkanom. Musím sa priznať, že ten sa zjavuje na našom jedinom kurze, ktorý priamo nesúvisí so softvérom, oveľa častejšie, ako by som čakal. Predpokladám, že ak poviem, že sa zaoberáme najmä inováciami, nebude sa zdať prítomnosť potkana o nič pochopiteľnejšia. Práve tu sa treba pozastaviť a prehodnotiť svoj postoj.

 

Ak som doteraz niečo na spomenutom kurze zistil, je to fakt, že s inováciami súvisí všetko, respektíve čo len chcete. Osobne si v tejto chvíli pri slove inovácie vybavujem veľmi veľa vecí zahŕňajúce aj, no nie výhradne fixky, nálepky sfetovane pôsobiacich očí, detské karty, hracie kocky, komunizmus, fanúšikov heavy metalu, mačky, vlaky aj nejaký vákuový papier schopný prepúšťať vzduch zatiaľ čo sa doňho sype cement. Ak by som mal všetky tieto súvislosti vysvetľovať, tento príspevok by bol viac ako príliš dlhý. Každý si môže vytvoriť malý hlavolam a poskladať tieto súvislosti dokopy. Podstatné je to, že so všetkými z týchto vecí sa stretnete počas snahy „to think outside the box“.

 

Našťastie sa zdá, že sa postupne dostaneme aj k veciam serióznejším, ako je hranie sa s kartami znázorňujúcimi potkany. Už sme sa dostali aj k tomu, ako človek, dnes vedúci organizáciu podporujúcu inovatívne projekty, vylepšoval mrazené cesto, aj k jednoducho znejúcim modelom vytvárania hodnoty pre zákazníka.

 

Hodnota. To je jeden z tých zaujímavých abstraktných pojmov, ktorý sa nielen počas nášho inovatívneho kurzu omieľa stále dookola. Počas svojho života v zahraničí som sa už nespočetne veľa krát stretol s úplne odlišným vnímaním hodnoty u zdanlivo podobných ľudí. Ešte stále a často ma však táto téma dokáže šokovať. Úprimne sa zarazím zakaždým, keď človek, ktorý v dobe, keď bola moja existencia ešte nejasná, (asi) dokázal vylepšiť mrazené cesto, považuje autá značky, ktorej najlacnejší model v základnej výbave stojí 22 600€, za niečo, čo ho akurát tak dostane z bodu A do bodu B. Rovnako, keď niekto tvrdí, že vo Švédsku nikdy nie je dobré ovocie a tiež vo chvíľach, keď sa študent vyjadrí, že počítač v hodnote polročného nájmu, je skutočne drahý, keďže by naňho musel minúť celý plat.

 

Často a s obľubou hovorím, že všetko je relatívne. Platí to aj v prípade všetkého spomenutého v tomto príspevku. Inteligentný dom je relatívne zaujímavý, Volvo je relatívne luxusné a ja som relatívne manažér. Jedine potkan na detských kartách. Ten je skutočný.